Heretik Mansion

Pokúšal ho dnes niekto už snáď? V momente nakrčí čelom a obráti svoju tvár ku dverám, cez ktoré tak spokojne prejde. „Vážne nemám náladu...“ Prenesie už v prvom momente, ako sa záclona ryšavých vlasov vnorí do miestnosti, sprvoti vlastne celkom odignorujúc akékoľvek náznaky priateľskosti, ktorá momentálne preňho bola zo strany akéhokoľvek herektika, bezcenná. Avšak, napriek všetkému, sledoval každý jej krok, každý pohyb, ktorým si to mierila priamo k nemu, nespúšťajúc svoje skazené oči z akejsi intenzity tých jeho. Zase to robila, zase si ho premeriavala, akoby to nerobila nikdy predtým, akoby nikdy nebola veľmi spokojná, nikdy jej to nestačilo a jemu to... z nejakých zvláštnych príčin, imponovalo. Pretočí očami a venuje jej krátky a pomerne ironický poloúškrn. „Ďakujem za typ.“ Prosto na ňu žmurkne, odvracajúc konečne na moment zrak, než ju ako niekto, kto si nemôže pomôcť, nasleduje pozornosťou až ku kreslu, ktoré ešte predtým spočívalo za jeho chrbtom... teraz ho však clonila ona – manipulatívna herektička, ktorá očividne bola naladená pozitívnejšie, než ktokoľvek iný v tomto sídle. Nahlas vydýchne, letmo sa narovná v chrbte a poniekiaľ otrávene si prekríži ruky na hrudi, nikdy ju však neprerušujúc, nezasahujúc jej do slov, ktorými mu na jednu stranu mohla a aj vhnala akési slabé pousmiatie medzi tie zovreté, zapnuté pery, ohrnuté predošlou trpkosťou. Oči mal prižmúrené, priam zaťaté do jej tváre, výraz na jednu stranu nečitateľný, na druhú... zľahka pobavený, možno o niečo uvoľnenejší, než minútu predtým. Ruky opäť ledabolo rozpojí, ako mu zostanú prosto visieť popri tele a hlavou nakloní do strany, prechádzajúc ju pomaly a poniekiaľ nezaujato zrakom. „Malá coura...“ zopakuje po nej s istou známkou provokácie. „To by šlo.“ Jazykom si navlhčí vyschnuté pery, nemôcť sa zbaviť pocitu, že má Valerie na jednu stranu pravdu. Christine bola zlosťou bez seba, a popravde, kto by nebol? „Ale si k nej lojálna.“ Dodá napokon po niekoľkých sekundách ticha. „Dávaš jej to, čo chce... rešpekt.“ Pokrúti pomaly hlavou. Jeho hlas je neutrálny, neurčitý, monotónny akosi. Práve preto herektici vydržali napriek všetkému pokope – pretože ich držala úcta k nej a jej to stačilo. Od neho? Sa jej nikdy nedočká. Poniekiaľ kriticky podvihne obočím, len tak-tak na sebe nedávajúc poznať známky prvotného pobavenia jej slovami. „Tým chceš povedať, že s tebou je aj zábava...“ Dodá potichu, približujúc sa ku kreslu, na ktorom prakticky sedela, o niekoľko centimetrov bližšie, „vieš, čo sa hovorí... neuverím, pokiaľ neuvidím.“ Bola zvláštna. So svojou potrebou sem ísť, potrebou ho nejakým spôsobom... upokojiť, podmieniť? Nestraniť sa jeho spoločnosti, ale práve naopak, dobrovoľne s ním tráviť čas. Slabo nakrčí obočím, ocitávajúc sa v akejsi rovine, kedy by sám rád uveril tomu, čo sa mu snažila vštepiť do mysle. Úsmev jej opätuje takmer v okamžiku, pričom už spokojne prejde ku baru, zastavujúc sa vedľa nej a načahujúc sa po fľašku s Whiskey. Predsa len, chcel si zachovať akúsi svoju... mužnosť.  „Vážne ma nechceš vidieť po Tequile.“ Zboku sa zahľadí do jej tváre a na moment utiesni medzi zubami svoju spodnú peru, ktorú hneď na to aj pustí.

Je teď jako nakřápnutý hrníček, který potřebuje náplast, aby se úplně nerozpadnul, protože kdyby ano, pak by přestal fungovat a co uděláte s něčím takovým? Zahodíte to, odstraníte. Jenomže oni ho potřebovali, svým způsobem ho potřebovala i ona, jelikož pokud byl ještě někdo, kdo ji nezná, kdo si s ní bude užívat zábavu naplno a nebude jí říkat, co má dělat a jak se má chovat, tak je to právě tento až příliš sexy čaroděj. Byl pro ni novou výzvou, kterou přijala už tenkrát ve vězeňském světě, když ho poprvé spatřila.
„Nemáš zač.“ Jazykem zavadí o zuby a říká to s takovým zvláštním přízvukem, načež se na něj usměje svým typickým úsměvem. Líbí se jí to, ten pocit, ta jistá moc nad ním, nad jeho patetickými a zbytečnými emocemi. Usmál se, a to kvůli ní, kvůli pár naivním slovům, jak málo stačí k tomu, aby ho přiměla jistým způsobem se chovat podle toho, jak chce právě ona. Oplatí mu úsměvy, stejně tak jako intenzivní pohledy. Je to jako kdyby se chtěla vpít do jeho očí, jako kdyby ho chtěla přinutit, ať přestane na všechno a všechny myslet a oddá se jenom jí, zábavě a potěšení, které mu může nabídnout ať už dnešní večer či kterýkoliv jiný. Pokrčí rameny a zatváří se jako ta nejsvatější osoba na planetě. „To jsem já.“  Následně obrátí otráveně oči vzhůru. Obě ruce uchopí opěradlo a zhoupne se dozadu, přičemž se podívá do stropu. „Raději ji dám to, co chce, než aby mi vzala to, co miluju nejvíc.“ Nakloní se celým tělem dopředu. „Moc.“ Zašeptá, rty roztáhne do ďábelského úsměvu, načež se zase odtáhne. Ušklíbne se povrchně, načež se musí i zasmát. „Se mnou je zábava. To poznáš sám.“ Poukáže směrem k němu a zakmitá prstem ve vzduchu. Nikdo z těch ostatních není jako ona, nikdo. Pozorně ho sleduje, když se k ní blíží a mezitím ho probodává pohledem, dává mu úsměvy, kterými se ho snaží provokovat. Vstane v rychlosti a přiblíží se k němá tak, že se skoro svou hrudí dotýká té jeho. „Tak sleduj.“ V očích lze vidět to odhodlání, ta chuť mu ukázat všechno. Jak zábavu, tak i sílu, kterou mohou společně vytvořit, když je pustí k sobě, může mu ukázat to nejlepší na tom, čím může být, když by se rozhodl být heretikem. S úsměvem se k němu otočí, aby vybral jednu z láhví. Odloží okamžitě bourbon na své místo, zatímco on si vybral slečnu whisky. Opětuje mu stejný pohled, na okamžik sjede očima k jeho rtům, přičemž povytáhne pravé obočí. Pravděpodobně to bude všechno o moc jednodušší, než si myslela. „Příště tedy tequila.“ Natáhne se pro dvě skleničky a podrží je v takové úrovni, která je mu nejvhodnější pro nalití. Pohlédne do jeho tváře a zhluboka se nadechne. „Co kdybychom si zítra udělali menší výlet po New Orleans? Získáme tím oba. Nebudeme muset být v přítomnosti těch, kterých nechceme a...budeme dělat to, co nám jde nejlépe – hrát si.“ Pozvedne sklenici, jako kdyby si chtěla připít na dohodu, kterou považuje už i tak za uzavřenou. Mohl mít emoce, mohl něco cítit, ale nic to nezmění na tom, že zabíjet nepřestane, že nebude toužit po krvi a co si budeme nalhávat, ona si chce pohrát se svým jídlem.

Nepatril k ním a predsa sa správala, akoby to videla inak, akoby ho už dávno prijala medzi vlastné rady a on nebol tak sám, tak... prázdny ako predtým. „Vieš, že som to myslel ironicky, pravda?“ Nakrčí letmo obočím, pričom prižmúri len jedným okom a zľahka nakloní hlavou do strany, nespúšťajúc z nej svoj pohľad. Samozrejme, že vnímal tie jej náznaky, príkre, lacné flirtovanie a zvláštny odlesk svetla v očiach, ktoré nehovorili o ničom dobrom, o ničom, na čo by sa mal jeden tešiť. Avšak myslieť, či vôbec riešiť niečo také práve teraz, keď jediné, čo chcel bolo vypnúť, znovu sa oslobodiť od všetkých emócií, ktoré ho tak ťažili a tlačili k zemi... bolo skutočne nad jeho sily, možnosti. A ona za ním prišla... ponúkajúc mu presne to, čo potreboval, čo chcel. Akoby mohol odmietnuť? Akoby mohol povedať, nie? Slabý úsmev sa tkvie do jeho pier, akoby ho snáď niečo pobavilo a zároveň bol stále otrávený celým svetom. „Povedal by som, že si omnoho horšia, než to...“ Vydýchne stále pomerne ironicky, s tou jeho typickou provokáciou, ktorá mu teraz bola z celej časti opätovaná, akoby hádzal loptičkou do steny a loptička sa odrážala späť. „Niežeby som sa sťažoval.“ Vlastne bolo celkom zábavné ju sledovať. Zvíjala sa na opierke kresla, akoby sa snáď jej telo hýbalo mimovoľne, akoby v skutočnosti neovládala vlastné tiky, ktoré z nejakých dôvodov nedokázali stáť bez pohybu. Zľahka ziritovaný jej poslednými slovami, pretočí sťažka očami a slabo pokrúti hlavou nad niečím, s čím sa nikdy nezlúči, nikdy nezžije, pretože nebol zvyknutý niekomu podliehať, niekoho počúvať. „Takže sa jej bojíš.“ Ohrnie spodnou perou. „Ale nič si z toho nerob... stavím sa, že ďalších sedem herektikov je na tom podobne.“ Opäť na ňu letmo žmurkne, nezbavujúc sa svojej trpkosti a podráždenosti jej potrebou ho ovládať. Uši mu pretne jej povrchný, až arogantný smiech, ktorý skutočne nepripomínal nič prirodzené, nič... pozitívne. „Možno to nechcem poznať.“ Prejde si jazykom po vyschnutých perách, jeho výraz je v ten moment nečitateľný, neutrálny. „Prečo by som mal?“ Podvihne zľahka obočím, akoby sa jej skutočne pýtal. Na druhú stranu... prečo nie? Davina ho opustila, otočila sa mu chrbtom a teraz istotne niekde rozoberá s Marcelom a Sophie plán na ich zničenie, odpísanie, možno opätované strčenie do ďalšieho väzenského sveta, kde by ho s radosťou nechala zhniť. Tak prečo nie? Prečo sa brániť novým možnostiam, ktoré sa mu otvárajú. Niekomu, komu nebude vadiť, že si zašpiní ruky krvou a spokojne mu pritom bude asistovať? Valerie by nakoniec nemusela byť zlý spoločník, zlá osoba na trávenie nudných, dlhých chvíľ. Automaticky urobí niekoľko krokov do jej blízkosti, nespúšťajúc z nej zrak, ktorý ju čiastočne prebodával rovnako ako ten jej jeho, na druhú stranu si však zachovával istú odťažitosť, priestor. Ona ho však zmaže, celkom zhodí akýkoľvek múr, akúkoľvek vzdialenosť, ktorú tam pre každý prípad chcel nechať. Jej patrne menšia hruď takmer naráža do tej jeho, milimetre pred dotykom. Slová boli rozhodné, odhodlané k činom a k tomu... čo sa jej najskôr žiadalo mu ukázať – všetko. Výraz jeho tváre bol prázdny, akoby tam na moment opäť prevládol ten psychopat, ktorému sa páčilo všetko, čo boli iné, zvrátené. Kútik pery sa mu podvihne v pokrivenom, chladnom úškrne, modrosť očí sa skríži s tou jej, vpíja sa do nej, než sa napokon nadobro odvráti.
Fľaška Whiskey už rezonovala v jeho rukách, pera na moment uväznená medzi zubami, akoby spomínal na staré, dobré časy, kedy väzenský svet a alkohol bolo všetko, čo ho v ten moment trápilo. Vlastne bol psychopat, neexistovalo nič, o čo by sa staral – a to bola jediná dobrá vec na tom všetko, na minulosti.  Krivo sa uškrnie do jej tváre. „Na vlastné nebezpečie, Vallie.“ Nakloní sa o niekoľko milimetrov bližšie k jej tvári, k jej uchu, celkom znižujúc svoj hlas a vydychujúc. Následne sa už opäť narovná a venuje  pohárom v jej rukách, ktoré skoro naplní tá tmavohnedá tekutina, ktorá vo vnútri jedného okrem tepla, prinášala aj isté zmierenie, uspokojenie. Opätuje jej pohľad, položí fľašku späť na bar a zoberie si od nej bez nejakého otáľania skleničku, ktorú má najskôr v pláne si už v druhej chvíli vyliať dole krkom... Jej slová ho však zdržia, aspoň na moment. Čelo má nakrčené, oči prižmúrené do tých jej, pery pootvorené, akoby nad tým snáď premýšľal, premýšľal nad ponukou, ktorú nemal dôvod odmietnuť. Christine mala pravdu... nič nemal. „Tak lákavé...“ prenesie neurčito a nakloní hlavou do strany. „A pritom tak praktické.“ Oblizne si spodnú peru a niekoľkokrát slabo kývne hlavou. „Musel by som by som byť celkom nenarušený človek pri zmysloch, aby som povedal nie...“ ruka s pohárom sa mu pomaly zdvihne k tomu jej, pričom  doňho s neurčitým pokrčením pliec, narazí, s úškrnom si prikladajúc pohár k ústam. „A to nie som.“ Dodá len pre akýsi efekt, ktorý nebol ani potrebný. Bolo jasné, patrné, kam to celé smeruje – a to bola jediná zlá cesta, záhuba. Avšak teraz mu to bolo celé ukradnuté. Bolo mu ukradnuté všetko. Horko sladkú chuť nechá spokojne rozliať sa na jazyku, ako je spokojnosť všetko, čo zaplavuje jeho ublížením, zlosťou a nedôverou poznačené nervy.

Oči se upírají do neznáma. Pravá ruka svírá sklenici s nedopitou whisky a v místnosti je překvapivě hrobové ticho, stejně tak jako v celém domě. Město je jejich, cítí tu sílu, cítí strach z lidí a ví, že je na samotném vrcholu, a přesto v jejím srdci je i prázdnota. Získala všechno, a chce víc, jenomže místo v srdci její dcery si stále získat nemůže. Pamatuje si ty zelené oči, které se na ni s nenávistí dívají, jako kdyby to bylo včera. Bohužel už je to nějaký den ten, týden, co ji viděla naposledy. Tedy alespoň naposledy tváří v tvář, z čehož vyplývá, že když má tu možnost, tak ji sleduje ze stínů. Chce vědět o každém jejím pohybu o všem, co dělá a dá se říci, že je tím přímo posednutá. Právě proto i pověřila toho, komu nejvíce věří, aby ji hlídal. Ztratila tolik let a momentálně nechce promrhat ani sekundu.
Rty se dotknou poháru, ruka je zdvižená ve vzduchu a chystá se do sebe obrátit poslední doušek, když v tom ji vyruší jeden z heretiků. Vydechne těžce a odloží pohár. „Můžeš se přidat k ostatním, Derecku. Nepotřebuji společnost čtyřiadvacet hodin denně.“ Promluví chladně, odtažitě, jako kdyby pro ni nic neznamenal, a přitom má určité místo v jejím prohnilém srdci. „Ale když už jsi tady, tak až se vrátí Rhys pošli ho za mnou. Alespoň něco užitečného uděláš pro dnešek.“ Teď do sebe obrátí zlatavou tekutinu, která ji šimrá na jazyku svou hořkostí a výjimečností. Podívá se do jeho očí, když k ní promluví. „Proč zase on?“ Ta otázka ji pobaví. Uchechtne se hlasitě, načež se zapře rukama o stůl a vytáhne se na nohy. „Nežárli tolik, nesluší ti to. Má práci a na rozdíl od vás ostatních ji dělá dobře, takže pokud chceš nějaké uznání, kvůli kterému mi momentálně otravuješ chvíli klidu, tak se seber a běž za Emily nebo Valerie, Audrey. Je mi to jedno.“ Několik let s nimi ji poznamenalo, a teď je svobodná. Opravdu nemůže mít ani chvíli pro sebe a své myšlenky? Je jenom jedna osoba, která ji nikdy nevadí...a to je ta, co se stará o její poslední dítě. „Jak si přeješ, Christine.“ ne právě příjemným tónem jí odpoví, což vede k jejímu přimhouření očí a dalšímu pobavenému úsměvu. „Nedívej se na mě tak a odpusť si ten tón. Udělala jsem toho pro vás hodně, ne snad? Tak teď se čiňte vy.“ Bere to jako rozloučení a on ji zná natolik dobře, že to i pochopí, protože se ji rychle sklidí z očí.
 Netuší, kdy přesně opustil dům, ani kdy Rhysovi vyřídil její vzkaz, ale za několik dalších minut slyší další kroky. Kroky, které pozná a nad nimiž se musí alespoň slabě pousmát.  Právě proto připraví i další skleničku a do obou nalijte značné množství bourbonu. Otočí se s nimi ke vchodovým dveřím pracovny, přičemž jí koutek úst cukne do strany. „Podívejme, kdo se vrátil. Očividně ses dobře bavil.“ To už přívětivé ani trochu není, dalo by se říci, že žárlivé. Jako kdyby kontrolovala čas, který je pryč a dala si dvě a dvě dohromady, že tolik času se snaží pozorovat každý krok její dcery. To mu dává značný náskok před ní. Má na svém kontě téměř jediné, bezvýznamné kulaté číslo...nula. Přímo mu vnutí sklenici s pitím, když okolo něj projde. „Musíme si promluvit.“ S těmi slovy se zase usadí za stůl. „Čarodějky potřebují Regenta a my tam musíme dosadit svého dříve, než vyberou nějakého idiota, kterého budu muset znovu zabít. Potom přijdou Předci a blah, blah, blah...zbytečné komplikace.“ Mávne ledabyle rukou. Tón hlasu je otrávený. „Mám ale favorita. Vlastně je to favoritka. Pamatuješ si životní lásku Malachaie? Ten jeho zakrslý dortík?“

Takmer nečujné kroky sa nikdy nezastavovali. Čierne, kožené topánky našľapovali po dláždenom chodníku ako v každý iný deň za posledný mesiac, kedy konečne všetko ovládli. Z temných ulíc vychádzal krik a nepotrebné osoby mizli, strácali sa v ničote, kde ich už nik nehľadal. Mesto zaplavovala stále hustejšia a hustejšia hmla, a bolo len otázkou času, než ho vyplní dokonale celé. Nebol zástancom vraždenia, nebol zástancom obliehania a taktiež nikdy neprahol po moci  -  avšak v záujmoch svojej rodiny, bol schopný všetkého, nestarajúc sa koľko čerstvej krvi pokropí prsty na jeho rukách. Christine potrebovala kontrolovať, ovládať všetko a všetkých okolo seba a on po dvadsiatich štyroch rokoch po jej boku, chápal prečo. Chápal dôvody, ktoré stáli ako za jej šialenstvom, tak aj kamenným, zoceleným srdcom, ktoré viac radšej ani nebilo, pokiaľ to nebolo nutné. Tichý výdych unikne jeho pootvoreným perám, ako slabo podvihne tvárou a pred zrakom sa mu konečne vynorí ich karmínom poznačené obydlie. Ťažký vzduch, ktorý sa mu občesával okolo vysokých, pevných múroch ale nebol to jediné, čo mu udrelo do tela, do zmyslov, ktoré v momente zachytia prítomnosť jedného z herektikov na druhej strane ulice cez cestu. Nepatrne prižmúri očami, zľahka svoju nerušenú cestu prerušujúc. „Dereck.“ Jeho hlas bol suchý, naplnený monotónnosťou, s ktorou sa pohrával na jazyku. Cítil ten krátky závan, cítil jeho oči zabodnuté do vlastného chrbta. Neotáčal sa k nemu, prakticky sa ani neobťažoval s akýmkoľvek pohľadom na jedného z rodinných príslušníkov, ktorí v ranných hodinách patrne opustili sídlo len niekoľko sekúnd po ňom. „Christine ťa chce vidieť.“ Ozve sa po prvýkrát, ani sa len nesnažiac prekryť to ľahké, frustrujúce rozhorčenie z vlastných úst, ktoré ho očividne nepálili. Nakloní hlavou pomaly do strany, oči hľadia v ústrety prázdnemu chodníku pred sebou, žmurkajúc v irónií. „Zaujímalo by ma, čo je tak strašne dôležité, že na to potrebuje len... teba?“  Tá zvedavosť, tá trpkosť a provokácia, boli tak očividné... až patetické. Ostatne, ako všetky dni strávené v tomto blízkom okruhu po dobu posledných dvadsať rokov. Hádal, že niektoré veci sa jednoducho nikdy nezmenia. „Opatrne,“ prenesie bez akéhokoľvek tónu, i keď mu v hlase zaznie počuteľné varovanie, „Dereck.“ Zdôrazní jeho meno v krátkej, uštipačnej poznámke, než sa konečne zľahka otočí jeho smerom. Dva páry očí sa stretnú, zomknú. „Tvoja starosť o Christine potreby je skutočne povznášajúca.“ Podotkne pomerne pichľavo, pričom sa rysy jeho tváre letmo zvraštia, a veškerá vzdialenosť medzi nimi skráti vďaka upírskej rýchlosti na minimum. „Tvoje poznámky však smiešne a dokonalo otravné.“ Vydýchne potichu, ani sa len nesnažiac pôsobiť autoritatívne, tvrdo. To, že nebol Christine, neznamenalo, že si ktokoľvek z nich dovolil jednať s ním podľa vlastného uváženia. A oni si nedovolili – obvykle.  Dlhý pohľad ticha opäť preruší jeho neutrálny hlas. „Možno by si sa namiesto týchto starostí mohol zamerať na tie, ktoré sa ťa skutočne týkajú.“ Venuje mu letmý, avšak poniekiaľ chladný poloúsmev. „Som si istý, že to Christine ocení omnoho  viac.“  V zábere sa od neho opäť odvráti, kráčajúc už bez akéhokoľvek spomaľovania v ústrety sídla. „Príjemný zvyšok dopoludnia.“  Prehodí ešte zo zvyku, veľmi dobre vediac, že blížiaci sa rozhovor nebude ani zďaleka tak jednoduchý ako tieto lacné prejavy žiarlivosti.
Široké, vchodové dvere pracovne sa jedným ťahom zľahka otvoria,  prinášajúc sebou jeho štipľavosťou naplnenú tvár. Všetci boli preč a vďačil za to jedinému – dňom, kedy to v jej prítomnosti bolo na nevydržanie, pretože žiadnu v svojej blízkosti ani nestrpela. Vzpierať sa jej? To by robil len blázon, blázon, ktorým bol aj on sám, kráčajúc jej naproti. Avšak každý moment v jej spoločnosti, každá sekunda po jej boku, čo i len krátky pohľad jej očí, ktoré zachytia jeho zrak, akoby na celom svete viac nezáležalo na ničom. Na ničom z toho, čo sa odohrávalo za oknami, za vysokými múrmi z tehál. Pery zopne a hlavou podvihne v prejave absolútneho pokoja a vyrovnanosti. A potom jeho pošetilú myseľ navštívi jediný nepriateľ – realita.  „Plnil som tvoje želanie.“ Prenesie neurčito, v ostražitosti skúmajúc postoj, ktorý svedčal o všetkom. New Orelans jej ležalo pri nohách, mala moc, mala kontrolu, bola obávaná a predsa... predsa jej to nestačilo. Predsa život v jej vnútri vyschol a mohla ho zaplniť jediná vec. Avšak žiadna zo smrtí, žiadna krv, len prostý a jednoduchý cit. Možno preto tak ľpel na tejto nádeji, tejto šanci, ktorú opäť mala so svojou dcérou. Kútiky pier sa mu skrivia v takmer nebadateľnom poloúškrne, ako odvráti pohľadom na moment k zemi. „Ale ak máš niečo na srdci, Christine, rád si to vypočujem.“ Podvihne s akosi skrytou provokáciou obočím, zachovávajúc si ovšem svoju neutralitu a neurčitosť.  „Vďaka momentálnej... atmosfére v tomto sídle, sa všetci dávno niekam vyparili.“ Na moment sa odmlčí už po prvých slovách, akoby snáď hľadal tie správne a zároveň vedel, že nechce zájsť príliš hlboko, nemajúc chuť na zbytočné poznámky. Boli tu sami. A to bolo všetko, čo jej vždy stačilo. Všetko čo potrebovala k tomu, aby mu svoje nie práve príjemné pocity, tak veľkodušne objasnila. Pohár si od nej prevezme prakticky bez výberu, ešte väčšmi sa vnútorne baviac nad jej očividnou frustráciou z vlastného neúspechu. Lenže všetka márna snaha nebola postavená na ničom, než jej vlastnom strachu. Odmietla ju raz, odmietne ju znovu, pravda? A on veľmi, až priveľmi dobre, poznal tento strach. Pomalým krokom  prejde ku jednému z dlhých okien, za ktorým sa svojvoľne zastaví, hľadiac nekonkrétne na takmer prázdnu ulicu.  Chuť Bourbonu mu horkne na jazyku, ako ruka už s poloprázdnym pohárom opäť padá voľne nadol. „Davinu Claire?“ Obráti sa k nej náhle s akousi nedôverou v hlase. „To dievča zo sklizne?“ Pokročí od okenice do blízkosti stola. „Matne.“ Kývne zľahka hlavou, doteraz majúc pred očami ten nevhodný... incident z oslavy. „Avšak i z toho je patrné, že nebude práve jednoduché ju priviesť k naším záujmom.“ Priviesť mohlo znamenať množstvo vecí, Rhys to však používal ako akúsi miernejšiu fázu pre „prinútiť.“ „Ale o to sa už postará tvoj synovec, nemám pravdu?“ Prenesie s akýmsi krátkym výdychom, akoby snáď ešte nepoznal jej zmýšľanie. Nepoznal tie manipulačné, zlomyseľné maniere, prúdiace jej žilami namiesto krvi. Prázdnu skleničku položí na stôl,  o ktorý sa zľahka zaprie bokom, prekrížiac si ruky, ktoré mu obrysovala tenká látka tmavej koženej bundy, na hrudi. „Nebolo by chytrejšie dosadiť tam niekoho od nás?“ Niekoho, kto sa rovnako tak dokázala naviazať na ich predkov, kto stál na ich strane, aspoň doposiaľ, a jeho plány sa veľmi úzko krížili s tými ich. „To dievča... je to ešte len dieťa.“ Pokrúti nad tým hlavou. „Jej premýšľanie je impulzívne a činy nedomyslené.“ Nakrčí zľahka čelom. „Mohla by byť väčšmi problémom, než k úžitku.“ Ak si však Christine svoj malý plán už zaumienila, nemalo žiaden význam jej ho vyhovárať. Dokonca ani on sám nebol tak mocný, dôležitý, aby jej niečo vyhovoril. Či sa mu to už páčilo, alebo nie, vždycky bude stáť za ňou.

Čas od času ji irituje ta jeho věčná vyrovnanost. Nejenom v jeho očích, ale celý postoj těla tomu nasvědčuje. Nedokáže to i za těch dvacet čtyři let pochopit, možná už ani nechce. Na druhou stranu je to to jediné, co ji dokáže usměrnit, když je to potřeba. Avšak nemá nad ní kontrolu, koneckonců ani ona sama nemá nad svými činy žádný upozorňující červený signál, že by měla přestat. Zapomněla na to, kým byla, a kým je teď? Dokázala by odpovědět jediným slovem...monstrem. Když lidé očekávají, že takový jste, proč byste se tím opravdu nemohli stát?
„Jistě, že plnil.“ Otráveně odpoví a přitom, kdyby se jenom opovážil odporovat, tak by to znamenalo katastrofu. Ta hořkost není vedená vůči němu, ale vůči faktu, že možná dokáže mít to po čem prahne dřív, než ona samotná. To ji přivádí do stavu šílenosti, má chuť křičet rozbíjet věci a zkrátka donutit Camille jakýmkoliv hrozným způsobem, aby jí věnovala alespoň čtvrteční pozornost, co věnuje tomu svému prašivému psovi, nebo komukoliv jinému. V místnosti se rozezní její smích. „Ach Rhysi. Opravdu si myslíš, že bych...“ Zarazí se v polovině svých slov. Ten jeho pohled, způsob, jakým se na ni díval. Přimhouří k němu hnědé oči, které ho propalují. Už se chystá promluvit, protože na moment upadne do vzpomínek na dobu, kdy byla ještě opravdovou milující matkou, kdy ho poznala a kdy jejich pouto bylo stavěné na takových momentech. Jenomže to už není ona, není. Semkne rty pevně k sobě, načež od něj odvrátí opět chladný pohled. „Přestaň mě provokovat. Dost na to, že to dělají ostatní. Pokud máš nějaký problém můžeš hned odejít, až si promluvíme.“ Za celý ten čas se na něj nepodívá. Jako kdyby s tím bojovala, s tím pocitem, který chtěl, aby se chovala k němu odlišně. Musí se mu na pár okamžiků vyhýbat pohledem, dokud si nebude jistá, že střetnutí jejich očí na ni nebude mít žádný efekt. Nemůže si dovolit být...slabá. Zvedne pohled a pozoruje jeho záda, momentálně to bylo lepší, než se dívat do jeho tváře. Rty roztáhne do širokého a jak jinak, než bláznivého úsměvu. „Bingo.“ Ty slova vysloví s jakousi vášní, nebezpečím a pobavením. Přejede si jazykem po rtech a prstem přejíždí po okraji svého poháru, snad si s ním i tak trochu hraje. „Ty jsi vždy tak...vyhýbavý. Nikdo ji nebude přivádět, přinutíme ji.“ Ano, věří si natolik, že ji dokáže zahnat do koutka a zmáčknout. Prakticky to udělala před jejím synovcem jednou, ona dokáže být ještě horší. Roztáhne rty do spokojeného úsměvu, načež odsune sklenici na stranu, aby měla prostor před sebou. Položí na něj ruce o které se zapře tělem, jak se snaží naklánět k němu. „Zbytečné s tebou probírat nějakou strategii a nebo plán. Všechno ti dojde dřív, než se vysloví otázka. Možná proto tě mám nejradši.“ Slova jsou myšlená ve stylu provokace, ale rozhodně je kus pravdy na tom, že on je ten, který jí je nejblíže. On to ví, ona to ví, všichni jsou s tím obeznámení. Hlavu dá do strany, aby na něj lépe viděla. Černé havraní vlasy ve spletitých spirálách jí padají přes obličej a to dává jejímu stylu ještě větší divokost. Stále je ve stejné poloze, nakloněná jeho směrem. „Ne, to nebylo. Nikdo z nás není spjatý s Předky a pokud máš právě na mysli Garetta, tak razantně říkám ne. On není s námi, jenom spolupracuje, aby dostal svou pomstu. Skončí mrtvý, dříve či později tomu tak bude.“ Mluví s ním otevřeně. Nemá smysl cokoliv zatajovat, a rozhodně ne své úmysly. Dokud ho bude potřebovat bude dýchat, ale potom? Zbaví se ho stejně tak snadně jako se zbavila Josephine, například. Přimhouří oči k němu. „To teď o tom dítěti pochybuješ a nebo se jenom snažíš ji krýt záda, protože je to podle tebe ještě...dítě.“ Poslední slovo pronese s výsměchem. Zvedne se od stolu prudce a během pár sekund už stojí v jeho těsné blízkosti a dívá se mu do očí. „To dítě, jak ji nazýváš je schopná čarodějka s obrovskou mocí zabít kohokoliv. Nepodceňuj ji. Nehledě na to, že dokáže vidět budoucnost, pokud jí Předci ten dar dají. Kdo z nás může tohle říct? Nikdo.“ Drásá ji nervy, že to nevidí stejně jasně jako ona. I když na tom nezáleží, stejně si to uděl po svém a ona si žádá, aby stál při jejich rozhodnutích. „Ano, máš pravdu. Ale taky s ní mohou lehce manipulovat ti, které miluje. Historie to dokazuje, Kai je toho živoucím důkazem a my máme jeho.“ Uzavře tak tohle téma, jako kdyby nemohl mít žádnou námitku. „Vlastní ji, což znamená že udělá všechno pro něj. Kai to bude muset udělat pro nás a o zbytek se postarám později. Je lepší to udělat prostřednictvím té malé čarodějky, než se postavit proti někomu ke komu nemáme žádný kontakt.“ Vydechne krátce a odtáhne se lehce od něj. „Copak už nevěříš v můj úsudek?“ Aniž by si to uvědomovala, tak se snaží manipulovat i s ním. Hrát mu na city, které nemůže skrýt vždy.

Všetky tie roky, všetky dni, ktoré pomaly ubiehali za sklom okeníc, v ktorých bol každý z nich uväznený na pomalú a trpkú večnosť. Už to nebola hudba, smiech a život, ktorý sa rozliehal ulicami New Orleans… bolo to dusivé ticho, krik a smrť. Smrť, ktorú so sebou priniesol práve ich príchod, práve tie bezhlavé a krvilačné monštrá, ktoré nazýval rodinou a ktoré sa tak bezmyšlienkovite už celé roky staral. Roky vo väzenskom svete, dni, ktoré sa neustále opakovali a zmiešavali do seba, akoby z reality nebolo úniku, akoby ich zakaždým a kdekoľvek šli, predsa len napokon dohnala. Nemohol to však vyčítať nikomu, než samému sebe. Nemohol vyčítať holý obraz skutočnosti, ktorá znamenala, že bol navždy hodný zatratenia. Zatratenia, ktoré si nepripúšťal, nechcel pripustiť.
Všetko svetlo z jej očí už dávno vymizlo a jediné, čo zostalo bol chlad a prázdnota. Prázdnota, ktorú za dvadsať dlhých rokov nedokázal ničím vyplniť, nedokázal jej pomôcť. Nedokázal zachrániť ju, či kohokoľvek iného, na kom ešte záležalo. A tak len naslúchal, konal a plnil. Každé jej slovo, každý jej príkaz, každý jej prečin voči akejkoľvek ľudskosti a humanite, na ktorú už dávno zabudla, ktorá v jej slovníku nemala pomenovania, neexistovala. Nedokázal s ňou bojovať, nedokázal jej odporovať, jediné, čo mohol urobiť, je vklásť do nej akúkoľvek racionálnosť, ktorú bola ešte ochotná počuť, prijať. Rhys si okrem žiarlivosti, okrem výčitiek a intríg, prešiel so ženou stojacou len niekoľko metrov pred ním, prešiel už mnohým. Prešiel šťastím, bolesťou aj citom, pevnejším a silnejším než čokoľvek, čo doposiaľ cítil, poznal. Len aby sa o celé desaťročie ocitol v meste smrti, ktorú sám zapríčinil, učinil. Jeho ruky boli pokropené nevinnou krvou, a tú nikdy nebude môcť zmyť, nebude môcť zakryť.
Len otrávenosť, zatrpknutá a bezhlavá. Už veľmi dobre poznala svojho majiteľa, ku ktorému sa neustále vracala, u ktorého bývala. Poznala jej temnú tvár, jej hnedé oči i vypálené žiarovky za zčernalými zorničkami. Hľadela naňho v horkosti, hľadela naňho, akoby sa snažila nájsť odpoveď a pritom ju ani nechcela poznať. Zostala tam len šialenosť, len zbesilá potreba škrtnúť zápalkou a zničiť všetko, čo by jej mohlo patriť, čo by si mohla získať a čo kvôli svojím manierom nikdy nebude jej. Skloní hlavou ku nalešteným dreveným parketám, prerátavajúc a komponujúc. Premýšľajúc nad všetkým a ničím zároveň. Vyrovnaná postava prestúpi z nohy na druhú, než sa opäť natočí jej smerom. Smerom ku jedinému stredobodu všetkého, jeho života. Nehodlal jej odpovedať, nehodlal klásť viac polieň do rozpáleného krbu, ktorý vydychoval uhlíky všade navôkol, nehľadiac na to koho spáli. Nehodlal trpieť jej šialený smiech, ten už dávno nebol skutočný, nebol úprimný. How could something so beautiful, so precious turn into complete and utter darkness? Madness? Však jediný pohľad do jej gaštanových dúhoviek, ktoré sa mixovali v prostriedku miestnosti s jeho modrastými. Vpíjali do seba, nikdy nepominúc, nezastavujúc a nekončiac… akoby sekunda bola minútou a minúta hodinou, dňami. Vedela, že vždycky bude stáť pri nej, vedela, že vždycky, keď sa na ňu pozrie, nevidí pomätenca, nevidí tú všetku nenávisť, nevidí monštrum. Vidí ju. Vidí ženu, ktorá ho zachránila a ženu, ktorá dokázala milovať hlbšie a skutočnejšie, než hocikto, koho doteraz poznal. Oči prepaľovali tie jej, vediac, že to všetko tam niekde je, niekde na dne studne, ktorá sa celé roky plnila ľadovou vodou, než na povrchu zamrzla a nenechala viac nič prejsť dnu, dostať sa až k zemi. K nej. „I will gladly oblige to your demand.“ Prenesie bez akékoľvek tónu v hlase, snažiac sa skryť všetko sklamanie, všetok zármutok, ktorú mu jej slová prinášali. Dával jej jasne najavo, že akákoľvek neželaná provokácia z jeho strany je u konca predsa len problém, predsa len výčitku na tom prehnilom jazyku má. Ak ho žiadala, aby ho ich rozhovore zmizol, ak jej samota bola predsa len príjemnejšia, než jeho prítomnosť, v tom prípade jej vyhovie. Nechcela si ho pustiť pri telo, nemohol ju nútiť. Nik ju nikdy nemohol nútiť. Štítila sa naňho čo i len pozrieť, štítila sa stretnúť s jeho pálčivým pohľadom, štítila sa nechať čokoľvek, okrem toho večného smrteľného chladu vojsť dnu. Vojsť do jej mysle. Na moment zľahka prižmúri zrakom, prechádzajúc niekoľko krokov popri nej a zastavujúc sa až pred oknami, ktoré viedli na ulicu.
V ruke zvieral poloprázdny pohár so zvyškom hnedej tekutiny, ktorá ho ešte stále v horkosti pálila na jazyku. Stavané telo, len vysoký tieň bez akýchkoľvek rysov, postával pred širokou okenicou hľadiac niekam do neznáma. Však nemohol sa zmieriť s tým, že ku svojím bezduchým plánom chcela využiť dieťa. Nemohol sa zmieriť so slovami, ktoré jej vychádzali z úst a ktoré sa ani nepokúsil zastaviť. Na okamih sa zahľadí na svoj odraz v skle, zahľadí na bytosť, ktorá pred ním stála a ktorej sa to všetko priečilo, hnusilo. Nikdy nebol zabijakom, nikdy neprahol po krvi, či nenávisti, pomste, no ak si to vyžadovala, ak to potrebovala, aby raz a navždy zavládol pokoj medzi ňou a jej dcérou, medzi ňou a jej vnútrom samotným, tak jej vyhovie, nebude odporovať. I tak by nemohol. Davina Claire, the Harvest girl. Našpúli spodnou perou v akomsi neurčitom geste, výraze. Áno, rád sa vyhýbal slovám, ktoré zneli ťažkopádnejšie, než bolo nutné. Výsledok bol tak či onak rovnaký – s veľkou pravdepodobnosťou tomu dievčaťu neprivedú nič viac, než veľmi rýchly koniec. Pomaly sa obráti späť k čelom žene, ktorá už dávno mala všetky plány spriahnuté a dokonale zoradené, premyslené. Nepýtala sa ho, nedávala mu na výber… oznamovala mu to. Skúmavo sleduje každý jej pohyb, každý milimeter, ktorý ich delil, jako sa teraz nakláňala jeho smerom. Na sucho prehltne a odvráti zrakom niekam na stenu za jej chrbtom, pokladajúc sklenený pohár na parapet popri svojej lavici. Čierna kožená bunda perfektne obkresľovala jeho trup, vysoké stavané telo, ktoré tŕplo v upriamenosti, v naprostom a kompletnom vyrovnaní. Maybe that’s why I like you the most. Nechcel na to reagovať, nemohol. Vediac, že nič z toho nemohlo nikdy byť jako predtým. Že sa nič nevráti do normálu a on nedokáže otočiť čas do minulosti, tá bola preč. Slabý poloúsmev vykrúti kútik jeho pier dohora, však veľmi rýchlo zmizne, rozplynie sa v ničote. Bol len trpký, poniekiaľ… plný smútku. Možno ho mala najradšej zo všetkých jej herektikou, zo všetkých jej adoptívnych detí, no láskou, ktorej bola schopná predtým, to nemalo nič spoločného.
Možno narážal na Garetta, o ktorého život nemal jedinký, kradmý záujem a ktorého smrť by mu nepriniesla absolútne nič, ani len vrásku na čele. No Christine to zahnala, zmietla zo stola v prvej sekunde. Podvihne hlavou dohora a konečne sa jej znovu zahľadí do tých malicherných očí, pred ktorými nedokázal utiecť, nedokázal ich nevidieť i v tej najhlbšej temnote. „Just like the girl, or am I wrong?“ Nakrčí obočím, spájajúc pery do úzkej línie. „Once you won’t need her anymore, she shall be nothing but collateral damage.“ Vydýchne neurčito, bez výčitky. Akoby to konštatoval, akoby jej to oznamoval a presne vedel, kam tento jej malý zákerný plán smeruje. Bolo jedno koho tam dosadí, kto sa stane novým vodcom covenu, napokon ho to tak či onak bude stáť krk. Prejde okolo nej a zastaví sa po jej boku, hľadiac na ňu spríkria. „Christine,“ prenesie jej meno s určitou pevnosťou, nepoddajnom v hlase, „you don’t need to question my motives, you know I will always stand by your side, whatever you do or decide.“ Dokončí s absolútnou istotou, s prísahou, ktorú jej ani nemusel hovoriť, nemusel dávať, nakoľko bola jednoznačná a jasná. Nesnažil sa nikomu kryť chrbát, ani neznámu čarodejnicu brániť len preto, že ju považoval za dieťa. Áno, jej slová sa mu štítili a názory nezdieľal, nakoľko skrz morálnej stránky nemohol – no to neznamenalo, že jej nevyhovie.
Pochybovačnosť a nesúhlas prekryje jeho tvár, sánku teraz už len zaťatú v mlčaní. He couldn’t understand the trust, the confidence that woman infront of him had with her nephew. He killed her daughter, he destroyes everything he touches. He didn’t know love, didn’t know respect. A Rhys sa nemohol pretvarovať, nemohol tváriť, že jej synovca zväčša neodcudzuje, nezatracuje. Však námietky už strácali význam a rozhovor bol ukončený, ako mu naznačila, nepýtala sa ho, nemienila s ním diskutovať. Zorničky modrých očí sa mu zúžia, plné pery o niečo väčšmi naružovejú. Ničila samú seba a všetkých sťahovala so sebou, sťahovala jeho. „Of course I do.“ Prehltne pálčivo, lež intenzita jeho pohľadu vzrastie, pohľade, ktorý mal v sebe toľkú bolesť, toľkú nevysloviteľnú nádej. „I just don’t trust your humanity.“ Vydýchne potichu, než sa opäť narovná a zíde zrakom po jej tvári, akoby tam niečo hľadal. V druhom momente už prejde okolo nej ku dverám, v ktorých sa ešte zastaví. „I will grant anything you ask me to do.“ Obráti sa k nej naposledy. But it won’t bring me any happiness, any peace. „I only hope you won’t lose the thing that matters the most in the process.“  Odvetí pevne, vediac, že ak neodíde, tak ho aj tak vyženie, tak ho aj tak donúti odísť len pretože sa jej odvážil čokoľvek povedať, odvážil imponovať. Sklopí zrakom na dlážku a na niekoľko sekúnd tam len stojí. Plné pery sú pootvorené, akoby chceli ešte niečo dodať, akoby mu rozum hovoril niečo celkom iné ako jeho srdce. Ústa sa však napokon privrú v trpkej pravde, realite. Modré oči pohasnú. „I will be here when you need me.“ A s poslednými slovami prejde cez dvojité dvere na chodbu. Chodbu prázdnu a dlhú. Nevedno či narážal na jej plán s Claire čarodejnicou, alebo niečo celkom iné, celkom odlišné.